Prečo príbeh jednej triedy?.
Ten názov znie dosť nelogicky. A ja sa pýtam, prečo iba jednej, veď sme boli áčkari a béčkari, plné dve triedy. Každý rok nás "premixovali" a tak sa stalo, že si vlastne už ťažko spomenieme, kto s kým chodil do jednej triedy. Veď sme boli dve. A zasa sa pýtam, prečo a podľa čoho sa naša školská vrchnosť tak rozhodla. To sa už dnes nedozvieme. Ale dnes viem, že to to bol celkom šťastný nápad. Lepšie sme sa vzájomne poznali, a presne sme vedeli, kto koho "musel" a "nemusel", kto bol do koho tajne ale aj verejne rachnutý, kto skončil dokonca pred oltárom, alebo na národnom vybore. A boli aj takí.

Výsledok týchto "presúvacích" aktivít si môžeme overiť na našej skupinovej fotke z posledného "parádneho" maturitného stretnutia u Matyšáka. Pozrite si ho v kapitole našej 50-ročnej stretávky. Družne tu stáli vedľa seba áčkari a béčkari a každému bolo fuk, kto s kým a kde dral školské lavice.

Rozpŕchli sme sa na všetky strany, ale posledná májová sobota je náš deň. Sú to dni života, spomienky, ktoré sa už nikdy nevrátia. Teraz sme nenáročnejší. Ale o to srdečnejšie sa stretáme každoročne v poslednú májovú sobotu na Slamenej búde. Len jeden rok nám to prekazil ten nešťastný covid.

Rozhodli sme sa dať naše spomienky na mladosť na papier, a tak vznikla hore menovaná kniha. Chceli sme zanechať odkaz našim deťom a vnúčatám. Možno si to raz aj prečítajú. Celkom vyšlo 70 ks výtlačkov, a tie išli "na dračku". Tu vidíte prvú a poslednú stranu obálky, teda obal. Nižšie pre zvedavých aj obsah knihy.

Aristotelov citát vraví, že nič nie je v živote také potrebné ako priateľstvo. Vrúcne s ním súhlasím.
A ešte jedna myšlienka už zo súčasnosti - výraz toho, že si môžeme dôverovať.

Obsah diela